Aj dnes ste si sadli k televízoru, aby ste unikli do bezstarostného a zdanlivo nevinného sveta vašej obľúbenej situačnej komédie? Vezmime si napr. „Priateľov“. Z pozadia scénok zaznieva jeden umelý smiech za druhým a vlny dobrej atmosféry sa každý deň pred televíznymi novinami plynulo valia do vašej obývačky, práve vďaka tomuto svetoznámemu americkému seriálu. A vďaka tejto „nezištnej mediálnej misii pohody“ ste si televízor naozaj obľúbili. Zdá sa vám teda prirodzené podarovať mu s vďačnosťou váš voľný čas. Niekde v 20. časti vášho obľúbeného seriálu sa akoby mimochodom ukázalo, že manželka vašej obľúbenej postavy je lesbička, ba čo viac, že spolu so svojou partnerkou vychovávajú dieťa. Vy máte k takým veciam odpor, vo svojom okolí nemáte nikoho, kto by bol homosexuálom. Ale tu je to myslené ako vtipná situácia, takže vám to až tak nevadí. Naviac táto lesbička je veľmi inteligentným a morálnym človek, až na to, že je to lesbička. Odmysliac si tento rušivý moment, ona (či on?) je určite tou najnormálnejšou a najdôveryhodnejšou z celého seriálu. A teraz už pozeráte „Priateľov“ pridlho na to, aby ste s tým prestali iba pre nemorálnu vedľajšiu postavu.

Kedysi ohavnosť, ktorá privolala oheň Božieho hnevu na Sodomu, je v dnešnom televíznom svete normálna. Homosexualita v televízii nie je ohavnosť, ale alternatívny životný štýl. Takáto normalizácia toho, čo Biblia nazýva hriechom, prebieha v televízii neustále. Konkrétnym dôkazom je uvedený sit-com „Priatelia“. Či si to pripustíte alebo nie, televízor pracuje ako normotvorec: môže heroizovať zradcov národa a démonizovať jeho dobrodincov, zľahčovať vážne témy a z bezvýznamných robiť vedu, obhajovať zločincov či profanizovať to, čo je sväté. Na jednej strane s veľkou obľubou robí zo svätého Boha priemerného človeka, kým na druhej strane sa neostýcha pripnúť anjelské krídla na nahé ženské telo a posväcovať tak nehanebnosť.

Pretože v cirkvi prakticky po desaťročia nebol prorocký hlas a Ježišovo „učte všetky národy“ (Mt 28,19) sa váľalo pohodené na ulici, satan dnes skrze televízor vykonáva právo cirkvi na morálne vyučovanie spoločnosti, právo, ktoré dostala ako povinnosť od samotného Boha. Dlhodobé mlčanie cirkvi k javom v oblasti morálky (napr. sexuálna revolúcia, New Age, hudba, islamizácia EÚ a USA...) spôsobilo, že televízor dnes de facto vykonáva prorocký úrad namiesto odpadlíckej katolíckej štruktúry. Áno, dnes je to televízor, kto má autoritu dávať morálne ocenenie aktuálnym javom v spoločnosti a spoločnosť vychovávať. V rámci toho, ako samozvaný a zdanlivo nezávislý normotvorca, robí z homosexuality alternatívu heterosexuality.

Táto tele-normalizácia hriechu prebieha v prvom stupni predovšetkým skrze vedľajšie postavy zábavného a zdanlivo neškodného sveta umenia. Televízor je majster v zľahčovaní ťažkého hriechu, poradí si dokonca aj s hriechmi do neba volajúcimi, akým je napr. homosexualita. Je to tak, ako to môžeme vidieť na horeuvedenom príklade: zaobalil homosexualitu do smiechu situačnej komédie, a hneď je to stráviteľné. Deje sa to akoby mimochodom, v žiadnom prípade nerobí z homosexuality hlavnú tému. Vie, že pre morálnych ľudí sú takéto ohavnosti prirodzeným tabu. Jeho zjavným cieľom je detabuizovať zlo a urobiť ho bežným i v živote slušných ľudí, avšak veľmi veľmi opatrne. Preto, keď vážna nemorálnosť ešte len vychádza zo zákulisia, z tabu na verejnú scénu, z neprítomnosti do prítomnosti nášho života, oveľa oveľa skôr, než sa homosexuálom stane váš sused, či syn, alebo dokonca vy sám, musí sa ním stať vedľajšia postava vášho obľúbeného seriálu.

Po „Priateľoch“ zmena myslenia pokračuje v ďalšom stupni tam, kde sedíte pred srdcervúcim filmom o homosexuálovi, ktorý je celý život nešťastný, skrýva sa a nežije svoj život naplno iba preto, že je homosexuál. Homosexuál už nie je vedľajšia postava, hrá hlavnú úlohu. Inak je to veľmi morálny a citlivý človek: pravdepodobne to bude lekár, ktorý zadarmo lieči deti z rakoviny, trpí samotou, vo voľnom čase skladá na klavíri prekrásne smutné piesne a netúži po ničom väčšom, ako mať svoju rodinu. Vlastne je to veľmi vzácny a cnostný človek, až na to, že je homosexuálom. Pre vašu zmenu myslenia bolo podstatné to, že ste mu dovolili hrať hlavnú postavu vášho večera. Toho neskorého jesenného večera nebol hlavnou postavou váš Boh, ani vaša manželka, ani vaše deti či priatelia. Ten večer ste vašu pozornosť, city, súcit a pochopenie darovali tomuto homosexuálovi.

A potom, o pár mesiacov neskôr, akoby náhodou, sú tu televízne noviny, ktoré vás „informujú“ o strašnom prípade týrania detí ich biologickými rodičmi. Tu už nejde o vymyslené postavy a žoviálne scénky, ale vraj o pravdivú, každodennú realitu, ktorú sme vo víre rýchlej doby doteraz prehliadali. Oprávnene sa začne hľadať riešenie, čo so zlými rodičmi, lebo aha! - zrazu sú všade: objavia sa alarmujúce štatistiky o týraní detí vo vašom okolí, naviac potvrdené výpoveďou renomovaného odborníka, ktorý dlhodobo pracuje v danej oblasti. Hovorí sa o kríze tradičného manželstva, o jeho nefunkčnosti a o jeho častom krachu.

Nasledujúci deň vás prekvapí správa o tom, že homosexuáli skutočne žijú medzi nami, a to v markantných počtoch, akurát že ich nevidíme, lebo sa boja prehovoriť. Pripojí sa tragický príbeh o tom, ako sa deti v školách neľudsky vysmievajú homosexuálnym spolužiakom, ktorí sú deň čo deň diskriminovaní a traumatizovaní, lebo sa ich nemá kto zastať. Opäť je to realita, ktorú sme nevideli, ale našťastie sú tu masmédia, ktoré ju svojim pozorným okom neprehliadli.

A hľa, aká náhoda, o niekoľko ďalších mesiacov vás v televíznych novinách zaujala správa o tom, že na vyspelom západe sa deti dávajú na adopciu nešťastným homosexuálnym párom, ktorí by svojim deťom dali všetko, len keby ich mohli mať. S láskou by sa o „svoje“ dieťa postarali oveľa lepšie, ako opatrovníčky v detskom domove, alebo v neusporiadaných rodinách, ale nemôžu, a to iba preto, že sú homosexuáli.

V tejto fáze je zmena vášho myslenia pravdepodobne dokonaná. Z toho malého školáka, ktorým ste boli, a pre ktorého byť nazvaný „homoš“ bolo potupou pred celou triedou, je dnes uvedomelý Európan so svetonázorom. Byť homosexuálom je normálne. Dnes ste si istý, že práve toto je váš vlastný názor. Vďaka ti, televízor, že otváraš oči!

A keby ste predsa len hneď nepochopili, že „homosexualita má byť vo vašom myslení normálna“, budú všetky tieto fázy premeny myslenia v médiách prebiehať neustále dookola, aby ich tak verný televízny divák absolvoval v rôznych modifikáciách niekoľkokrát za rok.

Trójsky kôň v našich obývačkách

„No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá,“ (Gn 3,1) a diabol je oveľa inteligentnejší ako všetci ľudia. Napriek tomu si väčšina ľudí myslí, že diabol s nami v duchovnom boji bude hrať fair-play.

Malé poučenie o tom nám ponúka antická história ešte z klasického helénskeho pohanstva. Tu sa odohral príbeh nedobytného mesta Tróje, ktorá kedysi prijala lichotivý dar: monumentálneho dreveného koňa nezvyčajných rozmerov, koňa tak veľkého, že veľmi dobre pasoval k nemenej veľkému egu Trójanov. Áno, nedobytná Trója nepadá pod zdrvujúcim vojenským útokom nepriateľa, nepadá počas boja, keď sú všetky jej sily v pohotovosti, nepadá pod fyzickou silou meča, ani pod početnou prevahou nepriateľa, nepadá v čestnom boji, ale poráža ju ľstivosť, umelecký výtvor: gigantická drevená socha so špeciálnou „plnkou“.

Nedobytná Trója padá preto, že bol proti nej použitý prototyp zbrane, ktorú by sme mohli nazvať „ľstivá bomba“ (podľa jej vynálezcu). Skutočne, v niečom je táto bomba oveľa efektívnejšia ako napr. atómová, ktorá bez milosti ničí všetko a všetkých vo svojom dosahu. Atómová bomba sa v našej humanistickej dobe ukázala ako nepoužiteľná. Jej účinky sú prakticky nezlučiteľné s vládnucou globálnou ideológiou ľudských práv zrodených ateizáciou biblickej spravodlivosti (Desatora). Preto v zhode s dôstojnosťou, toleranciou a rovnosťou všetkých, prosto v duchu humanizmu, ktosi veľmi dávno vynašiel bombu inteligentnú. Všetko sa to začalo v raji, kde had zhypnotizoval svoju prvú ľudskú obeť, Evu: spočiatku ju hypnotizuje klamstvom („nezomriete“ - Gn 3,4), potom pôvabným zovňajškom („A žena videla, že strom je na jedenie chutný a na pohľad krásny...“ - Gn 3,6), aby si napokon sama vložila „bombu“ do úst. Tak satan zabil prvého človeka. V tej chvíli bolo „mesto Eva“ dobyté, a ako také, už nebolo pod vládou Boha, ale satana, a poslúžilo ďalej pri porazení silnejšieho Adama.

Z histórie ďalej vieme, že ľstivá bomba znovu vybuchla, avšak oveľa neskôr, v Tróji, kde duch lži, satan - to ľstivé zviera, spôsobilo, že Trójania, hrdí na svoje mesto a jeho nedobytnosť, si triumfálne vniesli bombu priamo do samotného stredu mesta – prakticky uverili lži. Tá bomba mala taký úspech, že sa o nej z histórie učíme až dodnes. Mala silu vybuchnúť nielen na pravom mieste, ale aj v pravý čas. Jej sila bola i v tom, že mesto necháva zachovalé, ničí iba jeho obranu a dáva mu iného ducha – ducha nepriateľa. A tak skôr než bomba vybuchla, to jest skôr než z nej vyskákalo pár elitných vojakov, aby zvnútra otvorili nepriateľovi mestskú bránu, museli ju občania prijať do svojho srdca, nechať sa oklamať jej prekrásnym zovňajškom. Skôr než ju prijali do svojho mesta, prijali ju do svojho srdca – jednoducho povedané, zapáčila sa im.

A čo dnes? Od jablka s duchom lži, cez Trójskeho koňa s duchom lži, sa vývoj ľstivej bomby zastavil na televízore, opäť s duchom lži. Dnes sú ľudia, osobitne kresťania, opäť premožení zdanlivo neškodným kusom umenia: televízorom. Je to globálne, oveľa masovejšie, ako v čase antickej Tróje, a pritom jedovaté, ako jablko z raja.

Televízor je prototyp antického trójskeho koňa, brilantný nástroj lži, dovolím si povedať: satanovo veľdielo posledných čias. Podľa vzoru svojho predchodcu si ponechal výzor neškodnosti, je však smrteľný. Ľudia ním zasiahnutí sú už duchovne mŕtvi bez boja o spásu svojej duše, pretože sú bez obrany. Satan kontroluje vstupnú bránu do ich srdca a pôsobí, že nie sú schopní otvoriť sa biblickému (pravdivému) Kristovi, iba ak Kristovi televíznemu (Kristovi New Age, ktorý neprekáža satanovým plánom). Nepriateľ ich premohol bez toho, aby to spozorovali.

Kedysi drevený, dnes plazmový, s HD rozlíšením, dynamickejší a s oveľa sofistikovanejšou náplňou, ako bol drevený kôň. Hovoríme o televízore. Do starého trójskeho koňa sa zmestilo zopár vojakov, do toho dnešného sa zmestí čokoľvek v rangu zmyslového vnímania zvuku a obrazu: je v ňom násilie, ako i boj proti násiliu, drsný svet boxu, ako i romantické reality show, zmestia sa tu všetky náboženstvá i ateizmus, zmestí sa tu to, čo je, i to čo, nie je, realita i surealita, pravda i lož. Umenie to už dávno nie je len beletria, sochy či maľby, dnes je to hudba a „televízne umenie“ – filmy, seriály, tzv. reality show, a tzv. Infozábava – televízne noviny, dokumentárne relácie, a potom všetko, čo sa šíri prostredníctvom TV. Faktom je, že ľudia sú týmto novým trójskym koňom uchvátení oveľa viac, než sú ochotní pripustiť. Sú premožení umením.

Teda tak ako kedysi Trójania prijali skvostného koňa od svojho nepriateľa, tak i dnes kresťania prijímajú to, čo im šteklí uši (rovnako ako oni vtedy, priamo od svojho nepriateľa), a rovnako ako oni tam, sú tým premožení. Už ste omámení umelým smiechom v pozadí alebo snáď túžbou po účasti na západnom blahobyte, preto keď z „Priateľov“ priamo do vášho kresťanského srdca vyskočia homosexuáli, vy už homosexualitu pomaly nechcete odsúdiť. Nové myslenie - „homosexualita je normálna“ - akoby mimochodom naskákalo do trójskeho koňa s názvom „Priatelia“ a leptá vašu imunitu z vnútra vášho srdca. Priateľov ste si totiž obľúbili, a to čo máme radi predsa máme radi srdcom. Tam, vo vašom srdci, sú aj Priatelia. Pokiaľ radi a pravidelne pozeráte televízor, máte trójskeho koňa v srdci. Z toho koňa vám tam môže vyskákať prakticky čokoľvek.

Vašou imunitou, vašou obranou bol kedysi štít viery (6. kap. Efezanom). Je to veľmi mocný štít, mocnejší ako trójske múry, ten kto ho drží v boji pred sebou, zráža jedného Goliáša za druhým, nie vlastnou silou, ale z moci Božej. Diabol vie, že ak chce vyhrať, musí sa dostať za ten štít bez toho, aby ste ho zdvihli, inak si s vami neporadí. Urobil to jednoducho a ľstivo ako kedysi v raji: jednu časť ľudí presvedčil, že neexistuje žiadny duchovný boj o spásu duší a druhú časť presvedčil, že ak aj nejaký boj je, oblasť umenia nie je jeho súčasťou. Voči umeniu štít viery vraj nepotrebujete. Umenie je neškodné. A práve naopak, umenie, ktoré odpovedá na ľudskú túžbu byť svedkom niečoho krásneho, je zneužité a je jeho hlavnou zbraňou.

Pravdepodobne si už ani nepamätáte, kedy ste prestali bojovať s osobným hriechom a za obrátenie vašej rodiny, no vedzte, že v ten moment, kedy sa to stalo, sa diabol zmocnil vášho srdca a vyhlásil mier. Mier, ktorý je vašou porážkou, stojí na vašom štíte viery tak, aby ste ho nemohli opäť zdvihnúť a vzoprieť sa, je to mier, ktorý vás ťahá do pekla. A to som práve opísal väčšinu tých, ktorí sa dnes považujú za kresťanov. Ich Bohom však už nie je Ježiš Kristus a jeho Svätý Duch, ale televízor a jeho duch antikrista.

(pokračovanie)

Stáhnout: Stáhnout: Televízor náš každodenný 1.ČASŤ