Filipanom 2,5

Pracujem v štátnom rezorte. Môj dlhoročný kolega sa pred nejakým časom stal mojím nadriadeným. Dovtedy sme vychádzali celkom dobre, ale naraz sa to zmenilo. Už viackrát mi vytkol menšie chyby v práci, v poslednom čase ich komentoval čoraz tvrdšie, a na môj úsudok i podľa ostatných kolegov, to prehnal. Najprv som bol nepríjemne prekvapený, ale neskôr sa moje prekvapenie zmenilo na pocit krivdy a hnevu.

Spovedal som sa z toho, modlil sa za nadriadeného, snažil som sa ho pochopiť, ale nič sa nezmenilo. V bezmocnosti som volal k Pánovi: „Prečo, Pane?” A Duch Boží mi pripomenul slová apoštola Pavla: „… vari nevieš, že Božia láskavosť ťa chce priviesť k pokániu?” (Rim 2,4)

Neskôr som počul kázeň o kráľovi Dávidovi (2Sam 16).

Hovorilo sa tam o tom, že vlastný syn kráľa Dávida povstal proti svojmu otcovi a chcel ho zabiť. Veľmi ma oslovil Dávidov postoj. Totiž keď utiekol z Jeruzalemu, aby si zachránil život a sprevádzali ho všetci jeho domáci, vystupoval na Olivovú horu a plakal. Tu ho stretol jeden jeho poddaný – volal sa Semei – a začal do neho hádzať kamene a metať prach a pritom vykrikoval niečo v tom zmysle: „Preč s tebou! Si krvavý muž! Konečne na teba došlo! To máš za to, že na tvojich rukách je krv!”

Abisai – jeden z Dávidových veliteľov sa rozhorčil a povedal: „Čo si to dovoľuje?! Kráľ, povedz iba slovo a ja mu zrazím hlavu!”

A tu povedal Dávid niečo, čo ma šokovalo. Namiesto toho, aby bol urazený alebo nahnevaný, pokorne odpovedal: „Nestarajte sa o to… Nech preklína! Lebo ak mu Pán povedal: «Preklínaj Dávida!», kto mu povie: «Prečo to robíš?»” Potom Dávid povedal všetkým svojím sluhom: „Hľa, môj syn, ktorý vyšiel z mojich útrob, číha mi na život, nuž o čo skôr to môže tento Benjamínec! Nechajte ho preklínať, lebo mu to Pán prikázal! Azda Pán zhliadne na moje pokorenie a odplatí mi dobrým za dnešné preklínanie.”

Doma som nad tým rozmýšľal, čítal som si to ešte raz v Biblii a uvedomil som si, že ten Semei mu vlastne povedal pravdu, len veľmi veľmi nepríjemným spôsobom. Totiž hoci mal Dávid za sebou množstvo bojov, tieto slová Boh dopustil za vraždu, ktorej sa David dopustil, aby zamaskoval svoj hriech s Betsabe. Prorok Nátan mu vtedy oznámil: „Hetejca Uriáša si zabil mečom a jeho manželku si si vzal za ženu: Zabil si ho mečom Amončanov… Toto hovorí Pán: Hľa, ja z tvojho vlastného domu dopustím na teba nešťastie…”

A teraz, keď sa to slovo naplnilo, Dávid to v pokání prijíma, lebo vie: toto je spravodlivý časný trest za tie hriechy, ktorých sa dopustil.

A potom som si prešiel v mysli svoju situáciu s nadriadeným. Naraz mi už nepripadala až taká tragická. Položil som si 2 otázky. Prvú: Odhliadnuc od nepríjemného spôsobu podania, nemá môj nadriadený vlastne pravdu? A musel som priznať, že v mnohom pravdu má. Druhá otázka: Nie som snáď hriešny človek? Trpím vari nespravodlivo? A tiež som musel priznať, že som hriešnik a trpím spravodlivo. Ak som aj bol v niektorých situáciách nevinný, ale urobil som zasa chyby a hriechy v iných situáciách, a teraz ma len dostihla spravodlivá odplata.

A potom som si uvedomil: všetko závisí od toho, ako to prijmem – či sa budem urážať a hnevať na nadriadeného alebo to jeho správanie vezmem v pokore ako očistec za svoje hriechy… Rozhodol som sa pre to druhé. Povedal som to na modlitbe Pánovi Ježišovi. Vyznal som Mu svoje hriechy – hlavne pýchu, horkosť a svoju slepotu – a poďakoval som Mu za to, že môžem mať očistec tu na zemi, lebo potom by som chcel ísť rovno do neba.

Do môjho srdca prišiel veľký pokoj. A aj môj postoj voči nadriadenému sa zmenil – začal som vnímať, akým tlakom je vystavený v práci i doma a už pre mňa nebolo také ťažké pochopiť ho… i jeho slabosti.

Myslím, že k tomuto ma chcel Pán Ježiš priviesť – aby som zmenil svoje prirodzené myslenie na také, o akom hovorí apoštol Pavol: „Také zmýšľanie majte, aké bolo v Kristovi Ježišovi.” (Flp 2, 5)

brat z MZ