Pokánie je kľúč

Keď sme začali robiť plot medzi nami a susedmi, prvý deň veľmi pršalo, ale podarilo sa nám urobiť základ. O 2 týždne neskôr sme mali pokračovať, ale počasie sa zhoršilo a na ten deň, keď mali prísť murári, hlásili dážď. A odložiť sa to už nedalo…

Ráno sme sa zobudili do poriadnej búrky a lejaku. Toľko sme sa za dokončenie toho plotu modlili a teraz, keď prišiel ten deň, nedá sa nič robiť… Tislo nás aj to, že sme už mali objednaných murári a už boli na ceste k nám. Tak sme sa šli celá rodina modliť. Povedali sme si, že je len jedna vec, ktorá bráni Božiemu požehnaniu – a to sú naše hriechy.
Usvedčovalo nás v tom aj Božie slovo: „Hľa, Pánova ruka nie je prikrátka, žeby nezachránil, a jeho ucho nie je zaľahnuté, žeby nepočul! Ale vaše hriechy sú priehradou medzi vami a vaším Bohom a vaše viny zakryli jeho tvár pred vami, že nečuje.” (Iz 59, 1-2)

Tak sme začali robiť pokánie. Každý z nás si uvedomil, že Boh ho vidí a potom sme pred Ním vyznávali svoje hriechy a poprosili Pána Ježiša, aby ich prikryl svojou Presvätou Krvou. Asi po 15 minútach som vybehla von pozrieť sa na počasie – lejak ustal a už len trochu mrholilo. Moja staršia sestra s nami na modlitbe nebola. Keď prišla, povedali sme jej, že sme si istí, že keď ešte aj ona urobí pokánie, určite sa úplne vyčasí. A tak i bolo. O ďalších 15 minút už vôbec nepršalo a na viacerých miestach sa ukázala belasá obloha. Keď prišli murári, svietilo slnko a celý deň bolo veľmi teplo. Aj na práci spočívalo požehnanie – všetko sme stihli urobiť doobeda.

Na záver chcem len napísať, že kľúčom k tomu, aby Boh začal pôsobiť v našich životoch, je pokánie. Nielen raz za mesiac, keď ideme na spoveď, ale každý deň… vždy, keď na modlitbe prichádzame pred Božiu Tvár, a tiež po každej situácii, ktorú „prehráme”.

rodina z MZ