Posledný deň roka – celý bol veľmi hektický. Najmä preto, že na druhý deň mal byť prikázaný sviatok a večer svätá omša s adoráciou – pokánie a poďakovanie za celý uplynulý rok. S rýchlosťou samozrejme stúpala aj nervozita a vyvrcholilo to podvečer, tesne pred plánovaným odchodom na sv. omšu. Museli sme navyše vyloviť všetky pstruhy z rybníka, lebo zamrzol prítok vody. Potom sa ešte upchalo čerpadlo. Napätie sa dalo krájať. Vybuchlo to, keď brat niesol ryby do mrazničky a z jedného vrecka mu vypadli na zem. Mama sa rozhodla, že nepôjde a ostane doma s najmenšími, že aj tak sú už veľmi unavení. Dúfala som, že pôjde aspoň otec s nami staršími. Ale keď prišiel z vonku a videl, že sa nikto nechystá, vzdal to aj on. Bolo už veľa hodín, ale ešte by sme to stihli. Ostatní sedeli na gauči a otec povedal, aby sme pustili duchovnú prednášku. Bola som z toho všetkého úplne nešťastná. Odišla som do inej miestnosti a bolo mi do plaču. Všetkých aj každého osobitne som začala obviňovať a vidieť v ňom dôvod, kvôli ktorému sme nešli. Nechápala som, prečo sme to teraz na konci po celodennom úsilí vzdali. A nikomu to vôbec nevadí! – Mala som síce dobrú vôľu, chcela som sa ísť v podstate modliť, ale až po dobrej chvíli môjho „smútenia“ mi došlo, že kritizovanie ostatných nie je riešením. Zaprela som sa a začala som sa modliť, potom za celú situáciu Pána chváliť. Bola to len chvíľočka, kedy som zlomila môjho starého človeka, ale Pán „len na to čakal.“ Zrazu počujem otca ako hovorí: „Ja idem, kto chce nech ide so mnou.” Nemohla som tomu uveriť. Rýchlo som na seba nahádzala oblečenie a bola som celá šťastná, že ideme, hoci neskoro. Zo srdca som chválila Pána za tento zázrak. A to nebolo všetko. Naše meškanie Pán Ježiš použil, aby mohla prísť ešte jedna rodina. Oni išli síce načas, ale boli z iného mesta a do našej kaplnky išli prvýkrát. Dlho blúdili po meste, a keď sme prichádzali my, akurát išli okolo nás. Doteraz nechápem, ako nás vlastne spoznali… Zaparkovali vedľa nás a spolu sme išli ku kaplnke. Cestou nám hovorili, že sa už chceli vrátiť. Môj otec zasa hovoril, že ani my sme vlastne nemali ísť, ale keď počúval tú prednášku o nebezpečenstve islamizácie, ktoré hrozí Európe, nemohol ďalej len tak sedieť, a išiel. Bol to skutočne požehnaný koniec roka, posledné hodiny strávené tak, ako to má byť – na modlitbe.