Bola som na modlitbovom stretnutí. Keďže do Vianoc zostávalo už len niekoľko dní. V sobotu večer sme sa spoločne modlili, a potom si každý kľakol k jasličkám, pomodlil sa a vytiahol si lístok s nejakým citátom (heslom na nasledujúci rok). Veľmi som sa tešila na ten citát. Vytiahla som si toto: „Nie je pravdou, že v určitých problémoch nemôžeš nič robiť. Vždy sa totiž môžeš v duchu postaviť pred Boha a prosiť.“ Najprv sa mi to veľmi nepozdávalo, ale keď mi to hovorí Pán… On to určite myslí vážne – tak sa už teším na tie problémy.

A problémy na seba nenechali dlho čakať. V nedeľu poobede sme sa vracali domov a zmeškali sme vlak. Ďalší mal ísť až o dve hodiny… Mňa to veľmi netrápilo, aspoň sme si trošku predĺžili víkend, ale mala som obavy, čo povie tatino, ktorý sa celý víkend staral o štyroch najmladších súrodencov. Keď sme už sedeli vo vlaku, mama mu volala, aby po nás prišiel autom na stanicu. Pre neho to však bola neočakávaná komplikácia, pretože v tom čase mal doma najviac práce. Dohodli sme sa, že mu pôjdeme naproti na autobusovú zastávku. Po ceste tam sme mu ešte chceli zavolať, ale nemohli sme sa dovolať. Domysleli sme si, že asi nepríde. Pozreli sme si najbližší autobus domov – mal ísť o necelých desať minút. Mama povedala, že ak tatino nepríde skôr ako autobus, pôjdeme teda tým autobusom. Ale čo ak je už na ceste a  rozminieme sa…? Bola to bezmocnosť, logicky sa nedalo nič robiť. A práve vtedy som si spomenula na citát, ktorý som si deň predtým vytiahla: Nie je pravda, že už nemôžem nič robiť! Aj teraz môžem prosiť Pána. Išla som sa prejsť ďalej od zastávky, dala som Pánovi celú túto situáciu, s dôverou som sa pomodlila ešte tri Zdravas’y a vrátila som sa na zastávku. Bola som si 100% istá, že Pán Ježiš to vyrieši lepšie, ako si to ja viem predstaviť. Chvíľu som sa dívala na cestu a uvidela som prichádzať naše auto. Hneď som chválila Pána Ježiša… Keď pri nás tatino zastavil, celý naradovaný nás privítal. Obzrela som sa a uvidela som prichádzať náš autobus. Doma na nás čakala výborná večera. A telefón nedvíhal preto, že ho mal vybitý a nabíjačku sme mali my… Takto by som si to naozaj nevedela ani predstaviť.

A ďalší problém nenechal na seba dlho čakať. Keď som sa v pondelok ponáhľala zo školy na autobus, spolužiačka ma upozornila, aby som si v lavici nezabudla tablet. Ale aj tak som ho tam zabudla. A čo bolo horšie, prišla som na to až doma a vôbec som si nemohla spomenúť, kde som ho nechala. Postupne som vylúčila všetky alternatívy… Určite ostal v lavici. To pre mňa mohlo znamenať, že ho už neuvidím. A ako to vysvetlím doma? A čo bolo horšie, nemala som ho ani zaheslovaný, takže keby si ho niekto „privlastnil“, dostal by sa ku všetkému, čo som tam mala. Tieto a podobné myšlienky mi vírili hlavou. Bolo mi z toho až fyzicky zle. Vtedy som si spomenula na svoj „citát“. „Pane Ježišu, kedy, ak nie teraz…? Ja nemôžem nič robiť, ale Ty môžeš! Ja Ti verím, že mi ten tablet postrážiš!” Keď prišli pochybnosti, vždy znova a znova som sa stavala do viery. Bol to boj so strachom a obavami. Ale malo to aj svoju výhodu: Keby ma netlačil žiadny problém, nemodlila by som sa tak horlivo. Na druhý deň som sa nemohla dočkať, kedy si pôjdem po ten „zázrak“ do školy. Pre istotu som sa ešte bola pozrieť na všetky tie alternatívne miesta, ale nebol tam. Nakoniec som šla za vrátničkou opýtať sa, či ho nenašli upratovačky. Ona hneď začala horekovať, že to som si naň mala dávať pozor, že mi ho určite niekto ukradol… Trpezlivo som ju počúvala, a keď sa potom opýtala na ten tablet upratovačiek, hneď sa jedna ozvala, že ho našla a dala mojej triednej. Chválila som Pána a celá natešená som si preň bežala. Keď som si svoj „zázrak“ doniesla domov, rozhodla som sa aspoň rovnako dlho, ako som zaň Pána Ježiša prosila, chváliť Ho a ďakovať Mu..

Zapamätala som si jednu vec: V každom probléme môžem niečo robiť – môžem volať k Bohu.