Cestovala som autobusom na biblický kurz, ktorý mávame každý piatok. Prisadla som si k jednej pani, ktorá šla z práce domov. Predtým som ju občas stretla v knižnici, a tak sme sa začali spolu rozprávať. Bola zvedavá, kam idem, keďže bývam v úplne inej dedine. Povedala som jej, že na biblický kurz. Nevedela, čo to je, tak som sa jej to snažila vysvetliť. Čítame tam Božie slovo a snažíme sa v ňom nájsť odpoveď na otázky, ktoré sa viažu k prečítanému textu. Po kurze býva svätá hodinka, kde spievame piesne a modlíme sa spoločne nahlas vlastnými slovami. Bola prekvapená, že niečo také existuje. Začala som jej rozprávať o Pánovi Ježišovi, aký je dobrý a čo urobil pre mňa a pre celú moju rodinu: ako som sa obrátila a niektoré svedectvá z môjho života. Bola prekvapená a povedala mi, že ešte nikdy nikoho nepočula hovoriť o Pánovi Ježišovi s takou samozrejmosťou, o tom, že Božie slovo je živé a má moc. Dozvedela som sa od nej, že do kostola už nechodí, lebo ju to tam nebaví a nerozumie tomu, čo sa tam hovorí. Keď som vystupovala, rozlúčili sme sa so slovami, že by sa chcela niekedy so mnou stretnúť. Celý večer som cítila radosť v srdci a veľkú vďačnosť, že mi ju Pán Ježiš poslal do cesty.

Po tomto stretnutí som si uvedomila jednu vec: nestačí chodiť formálne do kostola. Človek sa potrebuje osobne obrátiť a spoznať: ja som hriešnik, ktorý si zaslúžil za svoje hriechy peklo, a Pán Ježiš – môj Spasiteľ – za ne zomrel a získal mi nebo. Milujem Ho, pretože On prv miloval mňa.