Bola streda ráno a ja som si kľakla pod kríž, že sa pomodlím jedno zo svojich 7-mich modlitbových zastavení  počas dňa. Zobrala som svojho 3-ročného syna, aby sa modlil so mnou. Keďže v tomto veku prežíva obdobie vzdoru, odporoval mi a nechcel ísť. Nenútila som ho. Ľahol si kúsok odo mňa na pohovku a hral sa s autíčkom. Ja som sa začala nahlas modliť.

V modlitbe sa pravidelne každé dva týždne mení slovo – citát z Biblie, ktorý sa vždy učím naspamäť. Citát sa menil v nedeľu a  ešte som si ho presne nepamätala, zamenila som si jedno slovíčko, na ktoré som si nevedela spomenúť. Modlila som sa nasledovne: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji VKRÁDAJU a kradnú ich.“ (Mt 6,19) Slovko „vkrádajú” som si zamenila za „dobýjajú”. V tom som počula svojho syna z pohovky, ktorý povedal: „DOBÝJAJÚ...“. Ja som si to hneď neuvedomila, no keď som zopakovala to isté chybne aj druhýkrát, počula som syna, ako ma nahlas opravuje: „Mami, ...dobÝjajú!“ Myslela som si, že ma syn pri modlitbe nevníma, ale bolo to naopak.

Uvedomila som si, že hlasná modlitba a jeho prítomnosť ho do modlitby vtiahli aj keď sám nechcel a nebol so mnou na kolenách. Prekvapilo ma, že Božie slovo ovládal po dvoch dňoch lepšie ako ja. Chvála Pánovi!