Ten najvzácnejší vzťah, ktorý človek má, je osobný vzťah k nášmu Spasiteľovi, ktorý zomrel za naše hriechy potupnou a krutou smrťou na kríži. Od tohto vzťahu závisí náš časný i večný život. K tomuto vzťahu je potrebné vychovávať od najútlejšieho detstva.

Moja dcéra má tri deti: takmer 5-ročného Peťka, 3-ročného Maťka a nedávno narodenú Máriu.

Deti veľmi radi počúvajú audio nahrávky - životopisy svätých. Vždy, keď cestujú niekde autom (hoci len na krátku vzdialenosť) hneď, ako nasadnú, chlapci prosia rodičov, aby im zapli nahrávku zo životov svätých. Maťko okamžite volá: „Pusť nám Dujajana!“(podľa kráľa Dunajana). A keď im to pustia, sedia úplne ticho bez pohnutia a pozorne počúvajú. Deti si všetko veľmi dobre pamätajú – všetky postavy, mená i čo sa tam hovorí. Potom sa o všetkom spolu rozprávajú. A aké to prináša ovocie?

Nedávno sa malý Peťko pýtal svojej maminky: „Mamka, ja by som chcel zomrieť za Pána Ježiša. Dovolíš mi?“ A inokedy jej vraví: „Mamka, ja nepotrebujem mať veľa peňazí- ja som tak veľmi bohatý, lebo ja mám Pána Ježiša vo svojom srdiečku.“

Keď som im raz čítala o sv. Filoméne, veľmi sa im to páčilo. Po dosť dlhom čase (asi po polroku) ma prosili, aby som im to rozprávala znovu. Tak som im to rozprávala a pritom vravím, že tam bol taký zlý vladár, čo prenasledoval kresťanov, ale už si nepamätám, ako sa volal. Na to malý Peťko vraví: „Dioklecián predsa“. Všetko si to dobre pamätajú.

Modlím sa za svoje deti a vnúčatá, aby milovali Pána Ježiša nadovšetko a zostali mu verné až do konca.