Raz som mal v jednu zvlášť studenú nedeľu zastupovať v inej dedine miestneho farára na nedeľných bohoslužbách. Bolo to v strede zimy – padalo veľa snehu a všade sa kopili snehové záveje. Napriek tomu sa mi podarilo dostať do cieľa.

Keď som vstúpil do kostola, zistil som, že je úplne prázdny. Potom prišiel len jeden jediný mladý muž. Nikto viac. Vyvstala vo mne otázka: Mám vynechať kázanie pri takej slabej návštevnosti? Bolo mi jasné, že to nesmiem urobiť. A tak som predniesol aj svoju kázeň neskrátenú. Keď som bohoslužby skončil, ponáhľal som sa, aby som sa porozprával so svojím jediným poslucháčom. No ten medzitým zmizol.

O dvadsať rokov neskôr som prišiel do jednej dediny. Tam ku mne pristúpil nejaký muž a oslovil ma mojím menom. Povedal som mu, že si na neho nespomínam. Odpovedal mi: „Raz sme boli počas snehovej metelice dve hodiny spolu v kostole. Spomínate si, ako ste pred 20 rokmi kázali pred jedným jediným človekom?” Áno, samozrejme, že som si to pamätal veľmi dobre. Povedal som mu: „Ak ste ten muž vy, tak už dávno som si prial, aby som sa s vami niekedy stretol.” A on na to odpovedal: „Vaše kázanie ma priviedlo k Spasiteľovi. A z Božej milosti som odvtedy sám mohol priviesť k Nemu aj druhých.”

Mal som veľkú radosť. Stálo to za to poslúžiť Božím slovom hoci len jednému človeku.