„Ja som s vami až do skončenia sveta…”

Koncom mája som cestovala z vých. Slovenska na pohreb veľmi blízkej osoby do okresu Nové Zámky. Cesta bola pre mňa smutná, ale ubiehala celkom rýchle. Problém nastal vo Zvolene, kde bolo treba prestúpiť, ale náš rýchlik meškal 30 minút a cestou sa meškanie zvyšovalo. Nebol by to problém, keby som po vystúpení z rýchlika nebola viazaná na posledný spoj do mojej cieľovej stanice. Autobus som samozrejme nestihla a tak som si povedala: „Pane, teraz sa odovzdávam len do Tvojich rúk, a pevne verím, že mi pomôžeš.”

Na železničnej stanici parkovalo najmenej 10 osobných áut. Nabrala som odvahu a podišla som k jednému z nich, v ktorom sedela mamička s dvomi malými deťmi. Opýtala som sa jej, či nejde náhodou mojím smerom. Keďže odpovedala záporne, išla som k ďalšiemu autu. Ani som však k nemu nedošla, lebo pribehol ku mne syn spomínanej mamičky a povedal, že ma zavezú aspoň do susednej dediny. Šťastná som nastúpila a rozmýšľala som, ako potom pôjdem ďalej. Božia pomoc je vždy dokonalá. Mladá mamička mi naraz povedala, že ma zavezú až do cieľa mojej cesty. A tak sa aj stalo. Priviezli ma až pred dom. Keď som sa spýtala, čo som dlžná, odpovedala mi táto Bohom poslaná žena, že nič, že sa rozhodla urobiť dobrý skutok, a že ľudia si predsa majú pomáhať. Veľmi som sa jej poďakovala a zaželala šťastnú cestu domov a Božiu odplatu za tento skutok lásky. Zdalo sa mi to ako zázrak a vlastne to aj zázrak bol.

 Veľmi som Bohu ďakovala v ten deň a ďakujem až dodnes, lebo On je s nami naozaj stále.