Jedno piatkové doobedie som sa so svojimi dvoma deťmi vybrala na návštevu ku krstným rodičom. V kuchyni kúrili v malej peci, preto sme na deti dávali väčší pozor, aby sa nepopálili. Tesne pred odchodom z návštevy však môj ročný syn položil rúčky na rozžeravenú pec. Podali sme mu prvú pomoc, ale hneď nám bolo jasné, že jedna rúčka je poriadne pripálená. Okrem toho mal popálených všetkých desať prstov a bolestne kvílil.

Snažila som sa vzývať meno Ježiš a ďakovať Mu vo viere za to, že je i nad touto situáciou. Nejako sa nám podarilo s pomocou krstného otca dostať domov. Dieťa som nedokázala utíšiť inak, len keď mal obe rúčky namočené v miske so studenou vodou. Nikdy predtým syn neobsedel ani chvíľu sám a teraz sedel sám bez pohnutia s miskou studenej vody a rúčky ponorené v nej. Takto prešli 3 hodiny a ja som sa obávala, čo nás čaká ďalej.

Manžel prišiel z práce skôr a veľmi sa o syna bál. Bola som na dne a plná výčitiek voči sebe samej. Museli sme ísť na úrazovú ambulanciu. Malý už mal na dlani obrovský pľuzgier naliaty vodou. V nemocnici mu pľuzgier prepichli a previazali a na ďalší deň sme mali prísť znovu na preväz. Bola to popálenina 2.stupňa a mne bolo jasné, že sa z toho tak ľahko nevystrábi, pretože chôdza bola v jeho veku ešte neistá a všade sa potreboval prichytávať rúčkami. Poprosila som teda krstných rodičov, aby dali odslúžiť za nás piatkovú svätú omšu, ktorej sme sa my v ten večer nemohli zúčastniť. Večer som sa modlila za uzdravenie svojho syna a za celú rodinu, aby sme tento kríž prijali s odovzdanosťou. Po modlitbe som s vierou otvorila Božie slovo a čítala som: „… a ruka mu ozdravela.“ (Lk 5,10) Veľmi som sa rozradostila. Neskôr som sa dozvedela, že v ten večer sa za nás modlil náš kňaz s celým spoločenstvom veriacich. Zalieval ma pokoj a dôvera v Božie prisľúbenie. Rúčka môjho syna sa naozaj za pár dní krásne zahojila a to bez komplikácii, zápalov a hnisu. Nech je zvelebený Boh naveky!